Pre tých, čo máte len 2min času, výber 100 fotiek.
Aj keď neviem presne prečo, od malička som sem chcel zavítať na Aljašku. Hm, v hlave sa mi vynára obraz z preletu údoliami Aljašky z filmu “The Edge” s Antonym Hopkinsom (prípadne si pozrite Into the Wild). Každopádne, nech už bol podnet akýkoľvek, kúpil som letenky už vo februári, a odvtedy som sa tešil na dobrodružstvá v rozsiahlych divočinách Aljašky. Mal som od nej vysoké očakávania, a skutočnosť bola ešte lepšia. Zásluhu na tom malo počasie a moji súdobrodruhovia Lukáš, Roman, Martin a Sergej.
Zhrnutie
Celý výlet mal 10 nocí a bol rozdelený na dve časti. V prvej sme šli s kolegom Sergejom na Kenai (ako malé Nórsko). V druhej časti sme so súdobrodruhami spravili okruh veľkosti Slovenska cez krajinu ako obrovské Vysoké Tatry počas Malej doby ľadovej. V tomto príspevku sa zameriam na prvú časť, lebo Lukáš parádne popísal časť druhú.
Filozofické okienko
Aké to bolo? Členka horskej služby nám povedala, že kto do Aljašskej divočiny vstúpy, už sa nevráti rovnaký. A je to tak.
Človek v divočine je sa nútený sústrediť na samotné prežitie, kričať “Ououou!” v lesoch a krovinách na odplašenie divej zvery, brodiť stovky metrov ľadovou vodu, skúšať rôzne cesty, filtrovať vodu, plašiť komáre, hľadať miesto na spanie, jesť na prídel a proste sústrediť sa na každý krok, lebo najbližšia cesta je 20km (a nemocnica cez 100km). Zabudnete na zanedbateľné každodenné strasti ako zápcha na diaľnici, problémy v práci, či ako vám Pikachu zas ušiel.
V tom tichu, ako neprítomnosti zvukových vĺn tak aj žiadnych informácií zo sveta, konečne počujete skutočného samého seba. Pri pohľade na nekončiace hory sa vidíte ako zanedbateľná súčasť obrovského a krásneho sveta. Po takto strávených hodinách a dňoch som dokázal oddeliť obraz od skutočnosti zo svojho každodenného života vo svete, kde výzor je dôležitejší ako charakter, resp. slovami klasika: “je dôležitejšie vyzerať cool ako byť cool”.
To je to, čo som si z Aljašky odniesol.
Mapa prvej časti
Mapa druhej časti
Deň po dni
Je to asi 20-30min čítania.
2016-06-30 (Štvrtok)
Let o 16:00 cez Seattle malo krásne výhľady na sopky. Bohužiaľ na let zo Seattle-u do Anchorage ma presadili mimo okna, a tak som namiesto fotenia pracoval cez wifi.
Prílet 21:00 (posun 1h) do Anchorage, požiačime so Sergejom auto, ubytujeme sa v AirBnB u Lauri, ktorá nám odporúči skvelé lokálne podniky. Aj keď najväčšie mesto Aljašky pôsobí navonok ponuro, ľudia sú nadmieru priateľskí a uvoľnení. Domácich od turistov sa dá odlíšiť tým, že domáci nosia šlapky, kým turisti normálne topánky.
2016-07-01 (Piatok)
Presuváme sa 200km do prístavného mesta Seward. Počasie je síce oblačné, ale neprší, a tak sme so Sergejom vyliezli 1000m na výhľad prílivovej vlny v miestnom fjorde.
Cestou autom fotíme rozsiahle údolia, ľadovcovo modré mliečne jazerá a miestne unikáty. Zastavili sme po skvelého sušeného údeného lososa u deda, ktorý nám poradil kde si cestou nabrúsiť nože na mlynskom kameni.
Foto udolia: (vyzerá ako Veľké Škotsko)
Samotný Seward má oficiálne 2500 obyvateľov, je 9tym najväčším rybárskym prístavom v USA. Kuriozitou je každoročný beh do kopca +900m za 41min (hore aj dole) . Mesto pôsobí oveľa živšie ako Anchorage, aj ľudia vyzerajú športovejšie.
Ubytujeme sa, jedno pivko, chutná rybacia večera a spať, lebo treba ráno vstávať.
2016-07-02 (Sobota)
Najlepší deň.
Budíme sa 6:00, schrúmame sendviče a ideme sa registrovať na celodenný výlet na kajakoch. Najprv podpíšeme, že sme zodpovedný za vlastné životy a potom dostaneme záchranné vesty. Výlet sa začína 3h výhliadkovou plavbou k ľadovcu Aialik (červená) pri ktorom budeme kajakovať 4h (oranžová).
Plavba fjordami je krásna, vidíme z blízka ľadovce, útesy, veľryby, tulene, rozkošných papuchalkov (čechizmus) a morské vydry, ktoré majú viac chlpov ako 1000 psov. Celé v krásne slnečnom počasí s krajinou v 50tich odtieňoch zelenej, modrej a bielej. PARÁDA.
Mne a Sergejovi pridelili sprievodcu Sida z Maine-u, ktorý nám ochotne rozpráva o živote miestnych zvierat. Vysvetľuje, že celý reťazec začína samotným ľadovcom, ktorý posúva živiny do oceánu, ktoré živia planktón, ktorý živý bylinožravé ryby, ktoré živia medvede, tulene a vtáky. Kvôli planktónu pri póloch našej zemegule migrujú veľryby a vtáky tisíce kilometrov. Podotýka, že bez ľadovcov sa môže tento kolobeh zastaviť :/
Z diaľky na konci fjordu vidíme samotný ľadovec Aialik a hovorím Sid-ovi, že jaký je malý. Haha, počkaj keď k nemu prídeme (má 2km na šírku). aialik_distance.jpg A má pravdu, vyľoďujeme sa 5km od neho a už vyzerá obrovsky.
Čas na vlastnoručný pohon. Sid mi vysvetlí jak sa kormidluje v morskom kajaku, ktorý má dva pedále na nohy. Takisto nám vysvetlí, jak sa dostať von keď sa prevrátime, že máme zatiahnúť za Vandu. Ok, všetko vieme, vyrážame!
Pádlujeme popri ostrove na ktorom tróni orol bielohlavý a vydáva čudný zvuk. Sid hovorí, že vo filmoch mu menia hlas nech znie viac mužsky. Bližšie pri ľadovci si pochutnáme na malej ľadovej kryhe a pozdravíme tulene v diaľke. Po hodine pádlovania sa zastavíme 400m od ľadovca Ailik. Prečo nejdeme bližšie? Sid hovorí, že pred troma rokmi sa z neho ulomil veľký kus ktorý vyprodukoval 5 metrovú vlnu. Ok, stačí tu.
Obedujeme v kajakoch a počúvame jak ľadovec doslovne hrmí až vybuchuje, lebo sa posúva o polmetra za deň počas leta. Je to masívny kus ľadu, odhadujem na 1000 násobok pyramídy v Gize, a to je len jazyk horského ľadovca Harding. A ajhľa! Kus ľadu veľkosti menšieho domu sa práve odlomil. Maličká ľoďka bližšie pri ľadovci má isto zábavu.
Sid hovorí, že sme nadpriemerne rýchly. Úplne mu neverím, ale keď neskôr machruje pred kolegyňou, tak mu uverím. Každopádne, naspäť sme išli okolo ostrova na ktorom končil ľadovec počas Malej doby ľadovej spred 300 rokov. Prečo na ňom nie sú stromy? Lebo sa nestihla vytvoriť zem od kedy ľadovec ustúpil hovorí Sid. Cestou zájdeme do viacerých zátok a dokonca zacúvame do jedného tunela. Sme radi, že Sid bol našim sprievodcom.
Kým čakáme na ľoď späť do Sewardu, tak si zaplávame v osviežujúcej vode a celé dobrodružstvo zakončíme chladenou ohnivou vodou. Na ceste späť prevažne spím. Občas začujem jak sa rozprávajú o “crazy Slovak and Russian” a usmejem sa, že šírime brand “crazy” 🙂
Na koniec nám veľryba zamáva chvostom a dorazíme do Sewardu, kde si dáme na večeru čerstvého lososa (na obrázku je 70kg Halibut).
To bol teda deň!
2016-07-03 (Nedeľa)
Na pláne máme kúpanie v scénickom jazere a vyzdvihnutie súdobrodruhov večer z letiska. Na raňajky si dáme lososí sendvič a vidáme sa na +500m stúpaniu k jazerám Fuller (to údolie naozaj vyzerá ako Škótsko). Zhodnotíme, že plávanie nestojí za to, komáre nás štípu a sme mokrí z rosy a tak sa vraciame.
Pri aute vyberiem knižného sprievodcu a vyberáme vyššie položené jazero Carter https://www.alltrails.com/explore/trail/us/alaska/carter-lake-trail . Po bleskových 500m výškových za 45min je nám dosť teplo aby sme sa v ľadovej vode pri ústi potoka okúpali hneď dvakrát.
Skúsime skratku cez kopec, ale zabalíme to lebo predieranie sa je pripomalé a nevieme, čo je na druhej strane. Tak aspoň máme peknú fotku a viac chuti do jedla.
Večer vyzdvihneme súdobrodruhov Lukáša, Romana a Martina, nakúpime a dávame nočnému Anchorage druhú šancu. Do mesta nás berie poľský taxikár, ktorý sem prišiel chytať ryby pred 26 rokmi. O jedenástej síce Slnko nezapadlo, ale je otvorených už len zopár miest 🙁 Každopádne, pohostinstvo nadmieru milé a pivo chutilo dobre.
2016-07-04 (Deň nezávislosti)
Ráno sa rozlúčime so Sergejom, ideme na veľký nákup a vylezieme na “Lenivý kopec” +1000m. Neviem, kto vybral názov tohto kopca ale bolo to strmé stúpanie až do konca. Na vrchole nás čaká americká vlajka a už tradične parádny výhľad na okolité údolia, rieky a hory.
Cestou do Glennallenu sa zastavujeme na fotopauzy ľadovcov, tundry a krásnych hôr v pozadí. Prvýkrát pozorujeme rozsiahlosť krajiny a rôznorodosť lokálneho počasia, keď na jednej strane údolia prší a na druhom konci svieti Slnko. To vytvára skvelé fotokompozície, ako napr. vysvietenú Mount Audubon? v diaľke asi 50km.
V kempe si uvaríme fajný guláš a ideme spať ešte za dňa (ako inak).
2016-07-05 (Člnkovanie 1)
Ráno sa zobúdzame s výhľadom na Mt. Drum zakrývajúci sopky Wrangell a Sanford.
Po prázdnej Richardson highway sa presúvame k jazerám Tangle (motavé, ou), na ktorých plánujeme dvojdňové člnkovanie. Milá teta nám vysvetlí samoobslužný systém, že vesty sú v šope, pádla vedľa, kanojky pri vode a že si máme dávať pozor na psa T-bona a vodopády na konci tretieho jazera.
Počasie máme síce prehánkové, ale stíhame vyschnúť počas slnečných pasáži. Scenéria je tradične pekná, zájdeme do zopár zátok, pozorujeme bobrie príbytky, orlov, zopár rýb a nula ľudí. Medzi jazerami splavujeme rýchlejšiu vodu a rozmýšľame, jak to zajtra vypádlujeme. Však prinajhoršom vytiahneme popri brehu.
Po viachodinovom pádlovaní dorazíme na tretie jazero a hľadáme miesto na táborenie. Počas prvého vylodenia si len obzrieme krajinu a počas druhého nájdeme vhodné miesto, kde už niekto pred nami táboril. Je kopa komárov, aj pršať začalo, tak sme po večeri zaliezli pod stan hrať kocky.
2016-07-06 (Člnkovanie 2)
Tuniačik na raňajky a hor sa do pádlovania! Počasie máme rovnaké ako včera, miestami prehánky. Dostávame sa k prvej rýchlejšej vode, pádlujeme čo to dá, ale napriek tomu stojíme na mieste. Tak teda vyskočíme z lode ťaháme proti prúdu, najprv bosí a potom sa rozhodnem obetovať moje staré tenisky (TODO: neoprémové ponožky). Dokopy sme ťahali asi hodinu, každému z nás to prišlo oveľa, ale oveľa dlhšie smerom na hor.
Dorazíme na poludnie za Slnka, a tak sušíme veci a prebaľujeme. V miestnom hostinci dnes nevaria, tak sa vyberáme na prašnú Denali highway, ktorá nás bude sprevádzať nasledujúcich 230km. Cestou máme tradične krásne výhľady, hlavne na údolie Maclaren kde plánujeme jesť.
Zastavíme sa aj v Alpine Creek Lodge na kávu zadarmo a chatár nás priateľsky pozve na bar s výhľadom na územie veľkosti Podunajskej nížiny. Chlapci nám rozprávajú miestne príhody, jak pred mesiacom jeden poľovník na medvede so synom išiel po medveďovi rovno do jeho brlohu. Starý poľovník minul srdce o pár centrimentrov a medveď sa rozhodol opetovať paľbu. Medveď sa po ňom rozbehol a urobil dedovi novú fasádu. Skúsený syn ho čoskoro zložil a starý potom vtipkoval, že je to asi koniec jeho modelingovej kariéry.
Chatár ďalej nadšene rozpráva, že na zimu uloví losa a stačí im to všetkým na celú zimu. Že on už medvede nežere, lebo ich mal dosť na raňajky počas detstva. Spomenie aj zimu, že tu žijú prakticky sami, na území veľkosti Slovenska. Občas zavítajú skialpinisti a tréningy psích záprahov.
Nakoniec nám odporúčia nárdoný park Katnai, kde sprievodcovia chodia popri lososov loviacich morských medveďoch, ktoré kvôli výživnej diéte dosahujú cez tri metre a sú väčšie ako medvede vnútrozemské.
Prichádzame do nášho ubytovania v Gracious Lodge, kde sme jediný hostia. Chatárka nás pohostí teplým čajom a zavolá nás na bar, ktorý je otvorený len kvôli nám. Celý bar je oblepený ozajstnými bankovkami s menami návštevníkov, miestna tradícia (našli sme zopár českých aj eur). Barmanom je bývalí letec, čo lietal po Aljaške celý život a tvrdí, že nikdy nehavarol. Aj nám detailne vysvetlil svoju stratégiu pristávania (viem vysvetliť). Ukázal nám fotky ako skolil 3.3m medveďa.
2016-07-07 (Denali transit)
Teta chatárka nám navarí trošku božiu praženicu s hamburgerom a vidávame sa na cestu o siedmej ráno. Cestou pozorujeme Mount McDenalay, predtým Mount McKinley, po novom Denali, a.k.a. “Ten vysoký”. Je to prakticky jeden obrovský šuter (odborne plutón), ktorý vznikol v podzemí vulkanickou činnosť a potom ho náraz Pacifickej a Aljašskej dosky vyvrhol nahor.
O deviatej dorazíme do Národného parku Denali, veľkosti 40% Slovenska. Vyberáme si zo 43 oblastí jednu, kde budeme prespávať. Nasleduje hodinové školenie ako sa máme správať v divočine, čo s medveďmi (tváriť sa veľký a hlučný), čo s losmi (utekať zig-zag), čo s riekami (chodiť držiac sa za sebou) a podobne.
Nasleduje moje šoférske voľno v podobe päť hodinovej cesty autobusom po prašane. Máme tradične pekné výhľady a konečne stretávame aj medveďov. Jedna medvedica vrtí zadkom pred autobusom a šofér je nútený ísť do predbiehacieho manévru. Miestnou superstár sú Dall Sheep, čítaj “kamzík, ale ako biela ovca”, ktoré vidíme len z diaľky. TODO: kúpiť si ďalekohľad.
O piatej dorazíme do nášho kempu “Úžasné jazerá” s výhľadom “Na toho vysokého”, ktorý sa bohužiaľ hanblivo skrýva v oblakoch. Zalejeme gurmánsky wifon v podobe hovädzieho stroganova a ideme na prednášku o výstupoch na Denali. Že akurát je hore v základnom kempe asi 100 ľudí, z ktorých to dá na vrchol asi 50, a asi 20 bude mať aj výhľad. Čas v základnom tábore trávia napríklad volejballom na ľadovci.
2016-07-08 (Zóna 6 – Teklanika River)
Ranným busom o 6:30 sa presúvame k našej zóne 6, ktorá je jednym veľkým údolím (viď mapku). Teta autobusárka nás ochotne vysadí v priesmyku a tým si ušetríme stúpanie a kilometre. Dokonca začíname na vyšlapanej ceste a tak sa šlape dobre. Počas brodenia malého potoka si všimneme stojace autobusy. No fajne, určite si fotia medveďa a štyroch nič netušiacich turistov. Tak začneme v poraste kričať “Ouou”, “Wee-yo” a podobne. Aj po viacerých hodinách nás to nadmieru baví.
Počas výhľadu na údolie plánujeme našu trasu a veríme, že sa dostaneme až po zdialený ľadovec na konci údolia. Hm, každý dáva svoje návrhy a dohodneme sa na konsenze: však to šiknime takto dole a popri rieke na pravo sa pojde fajne. Počas polovice zostupu sa nám na pravej strane rieky vynára obrovský močiar a tak popod bobriu hrádzu prechádzame cez potok a rovno k veľkej rieke, ktorú do polovice prebrodíme (asi 40m brodenia).
Keďže je pomerne málo vody, tak sa nám ide mimoriadne dobre po naplaveninách v strede rieky. Na konci riečneho ostrova prebrodíme aj druhú polovicu rieky a po 4-5h od začiatku šlapania, zhadzujeme batohy a staviame základný tábor. Na konci údolia vidíme väčšiu prehánku, ale ešte stíhame schrúmať prídeľ mäsa a syra. Akurát dojeme ako dážď príde a tak si spokojne zdriemneme.
Po polhodine vyrážame k ľadovcu vyzerajúc na dosah ruky. Bohužiaľ, po 15min odíde prvá topánka, a tak sa vraciame do tábora opraviť. Po hodine dojdeme k ústiu menšej rieky do väčšej, rozhodneme sa vrátiť, dáme si čokoládu, pofotíme a ideme naspäť. Zaspíme už o deviatej.
2016-07-09 (Dlhý deň)
Lukáš mi v polospánku hovorí, že poď na kopec. Pozriem čas, 4h ráno. Hm, skúsim ešte podriemať, ale nejde, tak polodriemajúc ideme. Zobudí ma až ranné brodenie ľadovcovou riekou nasledovaných stúpaním 750m výškových. Terén je fajne mäkký od machu a driapanie po sutinách je minimálne. Na vedľajšom hrebeni využívame zvieraciu cestu a snažíme sa stúpať mimo žlté kvetinky ktoré rastú pomedzi sutiny.
Výhľad je bombový, pofotíme, dám si jednu margotku a ideme dole. To ide ešte lepšie, lebo väčšinu hĺbky sme zišli po sutinách, ktoré tlmia dopady skoro jak sneh.
Po prebrodení naspäť rovno dáme variť vodu na sušenú praženicu so slaninkou a samozrejme zajedáme cibuľou. Zbalíme, naplánujeme naše šlapanie k ceste, ktorá je vzdialená asi 15km vzdušnou čiarou s jedným brodením. Vymysleli sme to oveľa lepšie jak včera, ideme po druhom brehu cez riedky porast, ktorý má výborný terén na šlapanie, určite lepší jak kamene toku rieky, a preto rovnakú vzdialenosť ako včera dávame za 1h namiesto 3h.
Rozhodujeme sa, že či brodíme už teraz a pôjdeme lesom, alebo pokračujeme lesom a riskujeme, že nepôjde už brodiť a budeme musieť prísť k vzdialenejšej ceste. Tak sa rozhodneme brodiť, to ide hľadko. Popri rieke ide celkom dobrá cesta evidentne používaná losmi a medveďmi (stopy a hnedé stopy). V lese to ide ozaj pomaly, ale našťastie nám prebíjanie krovinami uľahčujú zas vyšlapané cestičky zvery, ktoré občas pripomínajú až ľudský chodník. V strede lesa sa stratíme, lebo nevedomky používame mapu z roku 1954, ktorá má magnetický sever úplne inde ako je teraz (sme blízko Kanady, tak je to dosť rozdiel). Tak sme mali aspoň o výhľad viac.
Po križovaní dvoch bažín s krovinami a po relatívne krátkom pochode tundrou sa dostávame na dohľad cesty. Sme mimoriadne radi, cestu symbolicky pobozkám. Hneď stopneme autobus a celú dvojhodinovú cestu po prašane spokojne prespíme.
Všetko prebalíme, dáme si poriadny neskorí obed, zastavíme na výhľady McDenaley a kempujeme u rieky. Po fajnej večeri sprcha v rieke, dobré pivko a ide sa spať, napriek tomu, že vedľa stanujú štyri baby. Sme proste unavení.
2016-07-10 (Dovidenia)
Ráno nás uvíta bledomodrá obloha, akurát v deň, keď mám nočný let naspäť rovno do práce. Každopádne, tento deň sme plánovali spôsobom “jak príde”, takže sme poväčšinou jedli a spali. Jediným výletom bol ľadovec Portage, kde sa mi po 4km šlapania a troche plávania, konečne doprialo vysnívanej fotky.
Aljaška bolo nad silné očakávania, silno odporúča 5/5 súdobroduhníkov.
