Trasa
a kopa fotiek.
Poď Peťo, bude to paráda. Pipkoš, ale je to 5 dní z mojich 15 dní dovolenky. Hm, no dobre, chcem ísť už rok a teraz mi to aj zorganizujete.
Môj prvý puťák v Kalifornií, s plánovanými 90 míľami (144km) a aspoň 6km výškovými za 7 dní + prídavky. Tak som sa nabalil riadne podľa zoznamu Helči a Standy, pričom stan mi bral neúnavný Petr.
V piatok noci vyrážame a naše prípravy ukončujeme riadnou večerou v našej kantíne. Cestou v aute dokončujeme posledné veci do práce pred týždňovou dovolenkou. Sobotu ráno nasadíme svižný krok do útrob hôr. Po pol hodine nás ešte svižnejším krokom predbieha dedo, ktorý si bol na parkovisku nakúpiť potraviny. Pravdepodobne ide 215 míľovú JMT, s jeho tempom tak za týždeň, alebo celú tunajšiu cestu SNP, 2659 míľovú PCT. Hej dávajú to za leto, tempom aspoň 50km za deň. Každopádne, túto príhody nám každodenne pripomína neúnavný Petr, nech pridáme do kroku, však nás predbieha aj dáky dedo.
Prvý deň je kratší oproti plánu, lebo v priesmyku sa blýska. Tak sme si dali prídavok na Sphinx, jak Tomášovský výhľad ale 8x vyšší – pozrite si fotosféru.
Druhý deň nám prekvapivo prší hodiny v kuse. Oprotidúci nám dávajú typ, že cez priesmyky treba chodiť doobeda, predtým ako sa začne blýskať.
Tretí deň je Petrovi nuda, tak vstáva v 5 ráno (chodíme spať 9 v noci, lebo je tma) a dá sa krátky výbeh na Whaleback class 3. Na raňajky v 8 nás budí. Počasie vyzerá celý deň dobre a ja v priesmyku zapichávam zástavu mojej rodnej dediny.
Štvrtý deň vstávame ráno so srnkami. Šlapeme celý deň a dostávame sa do základného tábora Mt. Whitney. S Petrom ideme ešte hodinu k jazeru sa okúpať (pozrite si fotosféru), pravda dlho sme sa nesprchovali.
Piaty deň je pracovný stereotyp z minulého týždňa nahradený šľapacím stereotypom. Vstať, naobliekať sa, uvariť raňajky, spratať sa, hádzať frisbee kým čakáme na spachtošov, šlapať 4h, obed, šlapať 4h, večera, opraviť čo treba, čítať 2h lebo je zima (mínus 5) a tma. Abstraktné problémy, ako chybný algoritmus v produkcií, sú nahradené za oveľa hmateteľnejšie problémy, ako napríklad volanie prírody nasledované stresujúcim hľadaním miesta a lopatkovaním permanentného úložiska zo dumpnutia stomach overflowu. Proste OoM.
Na obed pokoríme najvyššiu horu kontinentálnej USA (nie Hawai a nie Aljaška), Mt. Whitney 4421 m.n.m (pozrite si fotosféru). Petr mi rozpráva ako išli hore po tomto zráze. Wow. Doprajeme si víťazného piva ktoré nosím už päť dní. Dosť sa mi z neho zatočila hlava, to isto.
Šiesty deň sa začneme približovať k autu po JMT, odkiaľ sú teda parádne výhľady. Aj premávka na tejto diaľnici rastie, zdravíme sa, občas sa aj zakecáme o podmienkach. Stanujeme vo výške 3600 metrov, najvyššie v mojom živote a aj nám je kosa.
Siedmy deň skoro ráno vstávame, a chceme dať raňajky v slnečnom priesmyku lebo v našej doline je tieň a kosa. Raňajky sa vydarili, prechádzame sa po okolí a menujeme hory. Rozhodneme sa ísť s Petrom na Center Peak, čo by bola moja prvá class 3 hora. (Class 3 znamená veľké schody mimo trasy.) Ja som do vzdal pred jednou ľahkou stenou, lebo som plakal z tej výšky pod nami. Každopádne, šťastlivo sme sa vrátili a vyrážame dobiehať náš predvoj. Petr nasadil tempo 4míle (6.4km/h) za hodinu, ktoré sme držali štyri hodiny. Šlapanie bolo viac než automatické a brušisko sa tešilo na posledné papníčko. Bol som ako osol, ktorému zavesia pred nos mrkvu, akurát som si predstavoval rezne, veľa rezňov.
A zrazu, veľký rezeň čo sa hýbe, a.k.a. medveď. Tak sme zastali, on sa po nás rozbehol, my sme zostali stáť. On zastavil, len blaffoval. Tak sme začali ustupovať a kričať a búchať palicami. Po minútach sme sa pomaly vidali vopred a kričali: “Ideme maco, zostaň tam maco, vďaka maco!”.
Posledný deň už len dokráčame, ale tak aby som stihol o piatej rodinu na letisku v San Franciscu. Zaslúžene sa vykúpeme v potoku, predjedlo v supermarkete a hlavné jedlo v mexickej reštaurácií s ozaj veľkými porciami. Cítil som sa ako znovuzrodený.
