Vienna Winterleague je tradičným turnajom v ultimate frisbee, ktorý otvára outdoor sezónu.
Ešte ani nie aprílové počasie vždy prinesie prekvapenie.
Ale po poriadku.
Ja som sa rozhodol prvý deň vynechať (bolo to deň po Náboji, ktorý ma dosť vyčerpal).
A už večer som tušil, že by som nemal ísť. Ako (ešte vtedy) racionálny človek som si povedal,
že snáď nevynechám turnaj tak blízko (oproti Berlínu a Plzni) a navyše by to bol prvý turnaj,
ktorý by som tento kalendárny rok vynechal (a táto reťaz turnajov mi drží ešte aj v auguste).
My, čo sme išli druhý deň, sme vstávali okolo piatej a ako naschvál bol ten deň posun v čase zlým smerom. (Ako sme neskôr zistili, niektorí členovia nášho tímu išli v tomto čase po párty spať.)
Cestoval som s dvoma súrodencami, ktorí sa vrátili z rodinnej lyžovačky.
Ako sme zistili, prvý deň v sobotu to bolo veľmi zlé.
Počas zápasov sa strhla búrka, kvôli ktorej museli presunúť zápasy na nedeľu.
Kvôli tomu, že sa skončilo skôr sa aj párty začala skôr a ľudia sa stihli viac opiť.
Niektorý to v sebe neudržali, čo viedlo k znechuteniu ostatných na verejných priestranstvách a nevôle organizátorov usporiadať ďalší ročník.
Zápasy potom tak aj vyzerali, veľa osobných chýb, malé nasadenie a ešte k tomu silný vietor.
Proste ma to nebavilo.
Našťastie počasie vydržalo v hrateľnom režime.
Ale naše umiestnenie nie je žiadna sláva.
Cestu späť som absolvoval sám, počas ktorej som si v životnom todo liste som si zaškrtol “spať na lavičke na staniciu” a vo vlaku som stretol priateľov,
ktorý sa vracali z Parkur tréningu. Jeden vozeň vlaku mal pokazené dvere, čo si vyžiadalo hodinové meškanie.
Ako som neskôr zistil, tak som na turnaji stratil svoj reprezentačný dres z minuloročnej Florencie a aj pomerne drahú windstopper mikinu (mal som ju naozaj rád, doteraz za ňou smútim).
Na deň 25.03.2012 teda určite nebudem spomínať v dobrom.
Treba to brať pozitívne, takže: nevynechal som turnaj a frisbee ma stále baví 🙂
