Na odporúčanie jednej kamarátky som si prečítal knihu Zrození k behu od Christopher McDoughalla. Ide o príbeh chlapíka, ktorí rád behal, ale zakaždým jeho beh viedol k zraneniam. Navštívil odborníkov na beh človeka, ale nedokázali mu dať na jeho pravidelné zranenia uspokojivú odpoveď. Preto sa rozhodol hľadať odpoveď inde, medzi bežcami na ultradlhých, 100 míľových pretekoch (168km = 100míľ).
Kniha je písaná beletrickým, až eposným štýlom. Autor často mení témy ako prúd myšlienok, a teda dáva veci do súvislosti. Kniha sa čítala dobre a boli pasáže, keď som vyslovene chcel zatvoriť knihu a ísť von behať 🙂 Miestami je jeho príbeh až neuveriteľný a aj preto som sa po faktoch poobzeral aj na Internete. Možno miestami niektoré informácie prikrášľuje, v podstate ale hovorí pravdu.
Nebudem tu rospisovať celé posolstvo tejto knihy, lebo sa to ani nedá. Chcem ale spomenúť zopár faktov a myšlienok, ktoré som si z nej zapamätal.
Začnem tým, že človek je tvor určený na vytrvalostné behanie. Mám rád argumenty založené na evolúcií a preto sa tu pokúsim z vlastnej hlavy to vyargumentovať.
Pred desiatkami miliónov rokov vzrástli Himaláje, ktoré mali na zemskú klímu silný dopad. Medzi inými sa sever Afriky premenil na stepy a púšte. Bylinožravé opice tu žijúce sa mali čas adaptovať na nové prostredie. Napríklad tým, že začali byť vyššie a tým vo vysokej stepy tvorenej z trávy a kríkov dovideli ďalej.
Na savane (africká step) sa zvieratá rozdeľovali na dva druhy. Bylinožravé, ktoré utekali pred predátormi a predátori, ktorí sa snažili využiť svoju rýchlosť (a ešte príživníci ako napr. hyeny a supy). Úspech predátorov bol založený na tom, že za tú minútu kým vedia využívať vyššiu rýchlosť svoju korisť dolapia.
Človek sa ale uspôsobil na iný typ lovu. Naučil sa behať dlhšie ako hocijaký iný tvor a úplným vyčerpaním koristi ju už vedel poľahky dolapiť. Tento spôsob bol natoľko efektívny, že priniesol človeku pravidelný príjem mäsa, čo bolo podľa mnohých vedcov základom pre zväčšenie mozgu, ktorého stavba vyžaduje mnoho bielkovín. Aby ale človek vydržal behať dlhšie ako hocikto iní, tak musel samozrejme mať nejaké predispozície.
Hlavnou výhodou je náš potiaci mechanizmus. Oproti srstnatým tvorom vieme prežiť prakticky ľubovolné horúčavy aj na priamom slnku. Srsť síce chráni pred žiarením a slúži ako izolant ktorí má vzduch za hlavnú zložku izolácie. Problém tohoto systému nastáva, keď začne srstnatý tvor behať. V tom prípade nastáva problém ako dostať prebytočné teplo z tela von.
Naše dýchanie zohráva taktiež veľkú rolu. Pre väčšinu cicavcov znamená jeden krok (skok) jeden nádych. Má to svoje opodstatnenie, načo mať ďalšie svaly na dýchanie, keď nafukovanie pľúc vieme jednoducho zabezpečiť natiahnutím sa pri behu. Keďže je ale človek tvorom dvojnohým, tak svaly okolo hrudníka potrebuje iba na dýchanie. A tým vie dýchať nezávislým spôsobom od toho ako chodí či behá a vie dýchať viac. Dýchať viac znamená dostať viac kyslíka do tela, kyslík sa využíva na spaľovanie cukrov a tukov, čo nám prináša energetickú výhodu.
Máme síce len dve nohy ale dlhší krok ako väčšina zvierat. Ak si spomalíte beh koňa a prirovnáte ho k behu človeka zistíte, že človek má počas behu stopy od seba vzdialené viac ako napríklad oveľa väčší kôň. Okrem zmenšeného počtu krokov stačí človeku pohybovať aj menším počtom končatín. Takže vynakladáme menej energie efektívnejšie.
Aby sme toto všetko vedeli aplikovať, potrebuje silný zmysel pre stabilitu. K tomu nám dopomáhajú ako zadok tak aj hlava. Hlava je dobrým závažím (rovnaký princíp ako keď sa na vrchol mrakodrapov vyvážajú mnohotonové železá) a zadok napĺňa svoju skutočnú funkciu (hlavnou funkciou samozrejme nie je na ňom sedieť) a to, že sa počas behu napne a drží náš trup. O chodidlách ani netreba hovoriť, je v nich najväčšia hustota kostí a šliah v celom našom tele.
A nakoniec, keďži sme si vedeli predstaviť, že budeme bežať dlho, tak sme si lepšie rozložili sili. To bola výhoda oproti koristi, ktorá často šprintovala.
Inak, neandrtálci vyhynuli (aj napriek väčšej fyzickej aj psychickej sile) pravdepodobne kvôli tomu, že zo svojou korisťou bojovali a často utrpeli naozaj škaredé zranenia (loviť mamutov nie je len tak).
Samozrejme, naša korisť sa naučila brániť individualistom loviacim vytrvalostným spôsobom. Stádo sa vie brániť jednoducho, vždy sa vyberie iná antilopa ktorá bude pred vami behať. Preto sa tomu človek prispôsobil a lovil v stáde. Bežali všetci, muži aj ženy s deťmi. Hnalo sa celé stádo a lov bol koordinovanou spoločenskou aktivitou. Doteraz existuje zopár kmeňov, ktoré vedia takto loviť.
Bežíme a preto žijeme, žijeme preto, aby sme behali. Naše telo a duchovno je natoľko usposôbené behu, že sa bez neho dá len ťažko žiť. Doktori najčastejšie chronicky chorým radia to, že nech behajú. Podporuje to očistenie organizmu, prekrvenie, odburávanie toxických látok a vylučovanie endorfínov – hormónov šťastia. A beh sa integroval aj do našej reči. Odbehnem si na chvíľu, Program nebeží, Je to beh na dlhé trate…
Druhým odkazom knihy je, že každý má na to behať, a to bosí. Bosí beh je to na čo je naša noha uspôsobená a nemôže to bolieť nikoho. Tenisky s hrubými podrážkami nás naučili behať po pätách, lebo nás to kvôli odpruženiu nebolí. Ale skúste tak behať bosí. Nárazy sú tak tvrdé, že to dlho nevydržíte. Keď sa ale budete sústrediť na to, že máte behať prirodzene a ľahko, tak sa tomu vaša technika uspôsobí. Pokrčíte kolená, došľapujete na boky a špičky, váš trup je vystretí.
Novodobé tenisky tu sú 30 rokov, človek vie behať 10 miliónov rokov. Je asi zrejmé, ktorá z týchto technológií má evolučne navrch. Dobre vieme, že jeden Grék zabehol maratón v sandáloch po kameňoch. Za ten čas sme sa po fyziologickej stránke veľmi nezmenili.
Knihu odporúčam všetkým, čo radi behajú. Či už naozaj, za dlhodobým cieľom, alebo od problémov.
